Rodičia sa obávajú o vzdelávanie svojich detí počas pandémie, výučba na diaľku počas prvej vlny mala veľké medzery

Reprezentatívny prieskum medzi obyvateľmi SR realizovaný občianskym združením Rodičia.sk v spolupráci so spoločnosťou 2MUSE v septembri ukázal, že rodičia detí na Slovensku sa v súvislosti s koronavírusom až tak nebáli pustiť deti do školy z dôvodu možnej nákazy, ako sa obávali o kvalitu ich vzdelania v prípade zavretia škôl. Rodičia aj bežná populácia majú zhodu v tom, že žiaci počas jarnej karantény veľa učiva zameškali, lebo vzdelávanie na diaľku je jednoducho náročné a nefungovalo veľmi dobre. 

Snahou OZ Rodičia.sk je upozorňovať na problémy a starosti rodičov na celom Slovensku. Aj preto združenie požiadalo agentúru 2MUSE o reprezentatívny prieskum medzi obyvateľmi Slovenska na témy súvisiace s pandémiou a jej vplyvom na každodenný život. Cieľom prvej časti prieskumu bolo zistiť postoj populácie, špeciálne rodičov, k jednotlivým karanténnym opatreniam. Na základe skúsenosti z jari 2020 sa mali rodičia vyjadriť, ako druhá vlna pandémie ovplyvní fungovanie ich rodín. Druhá časť prieskumu, ktorú komentujeme v tejto správe, sa zamerala na jednotlivé aspekty online/dištančného vzdelávania. Prieskum sa uskutočnil 2. – 6. septembra 2020 na vzorke 1020 respondentov formou kvantitatívneho ad-hoc prieskumu. 

Prieskum ukázal, že veľká časť rodičov, a ešte väčšia časť populácie, si myslí, že kvôli zavretým školám počas jarnej pandémie koronavírusu deti nedostatočne ovládajú učivo, ktoré im vyplýva z učebného plánu. S týmto názorom sa stotožňuje 66% rodičov s deťmi do 18 rokov a až 69% bežnej populácie. Rovnako veľká časť rodičov sa zhodla na tom, že uzavretie detských ihrísk a športovísk negatívne ovplyvnilo možnosti detí zmysluplne tráviť voľný čas a tým aj ich psychohygienu.


Graf č. 1: Postoje populácie a rodín s deťmi k vybraným aspektom karantény

Ako sme už informovali v 1. časti hodnotenia prieskumu, rodičom nejde len o to, aby deti boli v škole a oni sa mohli venovať svojmu zamestnaniu, ale až takmer 70% z nich má obavy o kvalitu vzdelania ich detí v prípade, ak budú musieť byť doma a budú sa pokúšať o vzdelávanie doma, resp., na diaľku. Táto obava je prítomná u približne 60% rodičov žiakov na 1. stupni, kým pri rodičoch žiakov na 2. stupni ZŠ je to takmer 80%, čím sa potvrdila ich zvýšená citlivosť na kvalitu výučby.


Graf č.2: Postoje rodín s deťmi k vybraným aspektom karantény

Pri hodnotení dištančného vzdelávania sa široká populácia aj rodičia pozoruhodne zhodli, že najproblémovejším aspektom bola schopnosť detí udržať pozornosť a absorbovať vyučovanie online. S týmto výrokom sa stotožnilo až 73% rodičov detí navštevujúcich základnú školu a takmer 80% rodičov detí na stredných školách. Úmerne veku žiakov teda stúpajú aj očakávania rodičov a ich nároky na kvalitu vzdelávania online. Len asi pätina rodičov túto stránku online vzdelávania nepovažovala za problém a stálo by za hlbšiu analýzu, čím to bolo spôsobené. 

Hoci technická vybavenosť domácností a nedostatok dát na potrebných na online vzdelávanie vnímajú rodičia ako najmenej problémové, stále je to pre značnú časť rodín (pre minimálne dve z piatich) oblasť, ktorá znížila kvalitu vzdelávania ich detí počas karantény.

Znepokojujúce je, že okrem technických aspektov vzdelávania na diaľku na strane domácností, vyše 50% rodičov považovalo všetky ostatné aspekty takejto výuky ako nedostatočné, resp. nezvládnuté. Trápil ich nedostatok učebných materiálov online, technická vybavenosť na strane vyučujúcich a najmä v prípade stredoškolákov to bola kvalita komunikácie zo strany škôl a učiteľov.  

Ako však poznamenáva Katarína Lichvárová, učiteľka na bratislavskom gymnáziu, ktorá sa ocitla doma ako učiteľka, ale zároveň aj matka: “Veľa ľudí si neuvedomuje, že mnoho učiteľov sa počas prvej vlny ocitlo vo veľmi zvláštnej situácii, pretože museli rýchlo nabehnúť na učenie doma s deťmi a aj smerom von, ku svojim študentom. Z môjho pohľadu je ťažko povedať, čo bolo náročnejšie, či zvládať tretiacke učivo so žiakom doma alebo zadávať online prácu pre všetky štyri ročníky gymnázia a vyučovať cez rôzne platformy na internete. Vzhľadom na mzdy učiteľov môžeme ťažko očakávať, že budú dobre technicky vybavení, najmä keď počas karantény potrebujú niekoľko zariadení súčasne.  Ja som bola s prácou pani učiteľky mojej dcéry počas karantény veľmi spokojná a na strane mojich študentov ma príjemne potešili ich reakcie na naše spoločné hodiny. Pozitívne hodnotím aj fakt, že mnohí žiaci sa konečne naučili organizovať svoj čas. Počas prvej vlny sme sa každopádne všetci veľa naučili a predpokladám, že prípadné opätovné zatvorenie škôl zvládnu rodičia aj učitelia o čosi lepšie.”


Graf č.3 – Najväčšie problémy vzdelávania na diaľku/online – rodičia detí na ZŠ


Graf č.4 – Najväčšie problémy vzdelávania na diaľku/online podľa veku žiakov

Z prieskumu potom celkom logicky vyplynulo aj to, že približne tretina rodičov ( a 40% rodičov detí na 1. stupni) by vzhľadom na okolnosti vzdelávania na diaľku mierne okresala osnovy počas karantény, aby to všetky strany boli schopné zvládnuť. Za výrazné okresanie objemu učiva sa vyslovilo 20% rodičov. Asi 15% rodičov bolo týmto spôsobom výučby natoľko frustrovaných, že by ho najradšej úplne zrušili.

Spoluzakladateľka združenia Jana Shepperd, ktorá zažila online vzdelávanie so svojimi dvoma dcérami upozorňuje, že aj keď si mnohí ľudia myslia, že súčasná generácia detí je zvyknutá na online svet, osobný kontakt s učiteľom je stále významným faktorom pre udržanie nielen ich pozornosti, ale aj motivácie. Videohovory alebo telefonáty, aj keď len s cieľom osobného rozhovoru, ci „triednickej hodiny“ pomáhajú deťom prebudiť sa z letargie a získať pocit, že učiteľovi na nich záleží.


Graf č.5: Postoj rodičov k objemu učiva počas vyučovania na diaľku

Marek Sitár, spoluzakladateľ združenia, ktorý riadi vlastnú konzultačnú firmu a na jar ostali so ženou doma s pracovnými povinnosťami a dvomi dcérami: „Trvalo to viac ako mesiac počas prvej vlny pandémie, kým v škole dokázali prejsť na dištančné vzdelávanie, ktoré však nebolo dostatočne časté ani pripravené. Väčšinu učenia sme s deťmi museli nakoniec absolvovať my sami popri práci. Napriek veľkej snahe učiteliek a učiteľov sme videli, že na dištančné vyučovanie jednoducho neboli pripravené ani naše školy, ani pedagógovia. Tento prieskum nám potvrdil, že podobný problém mali rodičia po celom Slovensku. Dúfame preto, že zodpovedné inštitúcie sa z tejto skúsenosti poučili a stihli sa pripraviť na potenciálnu ďalšiu vlnu dištančného vzdelávania.”


Prieskum sa pokúšal zistiť aj to, ktorý typ výučby na diaľku rodičom vyhovoval najviac:

  1. Online interaktívne hodiny učiteľov/učiteliek so študentmi/žiakmi
  2. Online dostupné prednášky učiteľov/učiteliek, ktoré si mohol žiak pozrieť, kedy chcel a to aj opakovane
  3. Presné inštrukcie/osnovy smerom k rodičom o učive na týždeň dopredu
  4. Denné zadávanie domácich úloh/projektov a ich následná kontrola učiteľom/učiteľkou

Výsledok však bol veľmi neurčitý a žiadna forma vzdelávania na diaľku nevynikla. Zaslúžilo by si to teda hlbšie skúmanie, ktoré by sa podľa nášho názoru malo realizovať na úrovni každej školy, prípadne by si ho mal urobiť učiteľ sám na úrovni tried, aby zistil, ktorú formu jeho žiaci a ich rodičia preferujú vzhľadom na jeho/jej štýl výučby. Tento typ výučby totiž musí rešpektovať špecifiká školy, vyučujúcich, žiakov a aj ich rodičov. To, čo vyhovuje rodičom na súkromnej strednej škole v meste môže byť úplne odlišné od toho, čo by privítali žiaci a rodičia detí na základnej škole v malej obci. Podstatné je, aby im to fungovalo a žiadny žiak či žiačka neostali počas karantény bez kontaktu so školou a vzdelávacím procesom, ako nám to nedávno ukázali výsledky analýzy Inštitútu vzdelávacej politiky Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ združenia Matej Stuška: “Ako rodič som hlboko vďačný všetkým učiteľom a učiteľkám za ich snahu a v niektorých prípadoch aj výborné zvládnutie celej situácie. Slovensko na vyučovanie na diaľku ale jednoducho nebolo pripravené a je otázkou, či sa po jarnej skúsenosti na tom niečo zásadne zmenilo. Aby táto forma vzdelávania fungovala dobre, musí byť splnených viacero predpokladov, pričom jarná karanténa ukázala, že okrem podcenenia technickej stránky nie sú evidentne naše školy na tento typ výuky pripravené ani kompetenčne. A platí to aj o rodičoch a samotných žiakoch. To je teda nesporne jedna z veľkých výziev pre naše školstvo a celú spoločnosť do budúcna. Treba si uvedomiť, že toto je v skutočnosti tá digitalizácia spoločnosti.”