Mám 52 rokov a približne od 4 rokov športujem. Venoval som sa vrcholovému športu, rekreačnému športu, vyštudoval som FTVŠ, vrátane doktorátu. Šport ma vychoval a dnes šport vychováva aj moje deti, hoci len jedno sa venuje športu vrcholovo. Pohyb nás udržiava v psychickom a fyzickom zdraví. Je našou každodennou súčasťou. Vo vzťahu k pohybu a športu mám vlastnú overenú skúsenosť, že dlhodobým vynechaním pohybu významne strádame na duši a na tele.
Starovekí Gréci označovali slovom kalokagatia rovnováhu medzi fyzickou a psychickou stránkou života. Dnes vyzerá kalokagatia tak, že deti majú v školách 2 hodiny telesnej výchovy („TV“) týždenne /aj to častokrát nie plnohodnotné, vzhľadom k personálnym, materiálnym a iným možnostiam/. Celkový počet vyučovacích hodín je však podľa veku detí 20 – 30 týždenne. Fyzická časť vyučovania teda tvorí menej ako 1 desatinu a neskôr s pribúdajúcimi hodinami v rozvrhu 1 pätnástinu, čiže necelých 7% . Vzhľadom na dobu, v akej žijeme, je to častokrát jediný pohyb, ktorý deti majú. Ak štát núti deti absolvovať povinne matematiku, slovenčinu a iné predmety /čo považujem samozrejme za správne rozhodnutie/, nemá ich tiež prinútiť /ideálne presvedčiť, či pozitívne motivovať/ k pohybovým aktivitám, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou denného programu psychicky a fyzicky zdravého človeka už od nepamäti? Nemal by ten pomer fyzickej a duševnej „práce“ byť vyváženejší, nech sa aspoň jemne blížime k princípom kalokagatie? Myslím, že tu štát musí zadať veľmi jasné noty a prebrať sa z letargie.
Mnoho vyspelých štátov má svoje školstvo do veľkej miery založené aj na TV a ďalších pohybových možnostiach pre deti a mládež. Určite nie je náhoda, že sú to práve tie krajiny, ktoré obsadzujú aj najvyššie priečky v hodnotení kvality škôl a školského systému. Pohyb totiž umožňuje kvalitnejšiu absorpciu teoretických poznatkov, čo je pochopiteľné vzhľadom na fyziológiu ľudského tela. O týchto zákonitostiach dnes už nikto zaoberajúci sa touto témou nepochybuje. Asi ani netreba dodávať, že absolventi takýchto škôl prinesú pre spoločnosť v dlhodobom horizonte vysokú hodnotu.
Ako pohybový pedagóg som mal počas svojej praxe možnosť vidieť a zažiť veľa dôkazov zanedbania pohybového vzdelania našich detí. Zažil som deti, ktoré v 5 rokoch nedokázali kopnúť do lopty, behať, staršie deti nedokázali urobiť jednoduchý kotúľ dopredu, chytiť hodenú loptu. Neboli to výnimky, skôr pravidlo. Z môjho pohľadu generačná spúšť, ktorú po sebe zanechal nástup elektronických zariadení, ktoré svojou atraktívnosťou opantali absolútnu väčšinu populácie detí a mládeže. Samozrejme na úkor ostatných aktivít, vrátane pohybových. Výzvou pre nás všetkých, na čele s ministerstvom školstva a ministerstvom zdravotníctva, je túto situáciu dostať pod kontrolu a začať s ňou účinne bojovať. Okrem iného aj nastavením dostatočného objemu telesnej výchovy na školách či zabezpečením dostatočne atraktívnej ponuky pohybových možností mimo vyučovania.
A áno, bude to náročný proces, pretože sme žili v inom nastavení myslí, materiálnych podmienok, legislatívnych predpokladov a pod. Som ale presvedčený, že to nielenže stojí za to, ale že je to absolútne nevyhnutné, pretože otázka neznie, či to je alebo nie je potrebné. Otázkou je len to, či to spravíme teraz alebo neskôr. Ak to urobíme neskôr, budeme sa vracať späť z dlhšej cesty, ktorá bude náročnejšia a nákladnejšia. Ak sa to udeje čo najskôr, proces nápravy bude kratší.
Martin Pach
V súčasnosti rodič a tréner detí, mládeže a dospelých
Predtým pedagóg, tréner a inštruktor na FTVŠ UK
