Frustrácii rodičov počas pandémie sa nečudujte, akumulovala sa už roky

Mnohým prídu prejavy nespokojnosti rodičov počas pandémie ako prehnané. Nechápu to rozhorčenie kvôli zavretým školám či záujmovým krúžkom. Veď môžeme pracovať z domu. Niektorí. A deti majú online vyučovanie. Mnohé. Pre pochopenie dnešných emócií rodičov je ale potrebné vnímať aj ich dlhodobé starosti, nielen tie dnešné.    

Dnes má zrejme najvýznamnejší vplyv na našu spoločnosť práve generácia tzv. “Husákových detí”. Riadia súkromné firmy, úrady, oddelenia nemocníc, sedia v zastupiteľstvách, učia na školách, sú známymi športovcami či umelcami. Okrem toho sa z nich však zväčša stali aj rodičia a čelia zaujímavému paradoxu. Všetko, po čom v detstve v 80.-tych rokoch túžili, ich deti majú často na počkanie, ale mnoho z toho, čo považovali za samozrejmosť, dnes až takou samozrejmosťou nie je. Aby si toto uvedomenie vychutnali až do dna, pandémia v roku 2020 na nich uvalila obmedzenia v takom rozsahu, aký si v spojení so svojim rodičovstvom nikdy nepredstavovali.         

Aj ja som súčasťou tejto generácie a boli sme posledná silná generácia, kedy sa ročne rodilo takmer 100.000 detí ročne. Dnes už je to len polovica a zdôrazňujem, že buďme vďační aj za to, lebo vychovávať dnes deti nie je vôbec jednoduché a väčšinou ani lacné.

Ako potvrdzujú aj štatistiky, sloboda a príležitosti po-prevratových rokov ľudí ohúrili, mladých zvlášť. Rozpŕchli sa do sveta cestovať, študovať, mnohí začali horlivo podnikať. Rodičovstvo nebolo prioritou, pre mnohých ani témou… Takto to bolo až do roku 2003, kedy sa krivka pôrodnosti začala dvíhať a okolo roku 2008 nastal napríklad v Bratislave mierny “baby-boom”. Skromný, ale dôležitý. Zrazu sa tehotenstvo a deti stali generačnou témou, individuálne plány a voľnočasová zábava šli pre mnohých pomaly do úzadia. Majitelia klubov v Bratislave by zaiste súhlasne povzdychli… Každá éra niekedy skončí a začne sa nová. Tak tomu bolo aj v tomto prípade.

Nové priority, nové problémy

Naše mysle začali okupovať úplne nové myšlienky a starosti. U niekoho to bola už starostlivosť o novonarodené dieťa, u niekoho len snaha počať, u iných uvedomenie si, že potrebujú partnera aj na normálny život, nie len na žúrovanie, mnohí si začali hľadať rodinné bývanie. Táto zmena zároveň významne ovplyvnila naše vnímanie sveta okolo nás – nášho spoločenstva, vzťahu s rodičmi, zamestnania, bývania a samozrejme vnímania seba samých v tom všetkom. Ako sám často konštatujem, vôbec som napríklad dovtedy nevnímal vo svojom okolí deti. Akoby nikde neboli. Ihriská sa rozpadli presne s našim dospievaním (90.-te roky…), v obchodoch som mamičku s dieťaťom videl zriedkavejšie ako so psom.

Nové problémy však odhalili aj niečo, čo väčšinu z našej generácie dovtedy nezaujímalo – stav verejných priestranstiev a verejných služieb, alebo inak povedané, stav všetkého, čo dovtedy nepotrebovali. Zrazu, s dieťaťom v ruke, v kočíku, či na odrážadle sme pocítili, v akom stave sú chodníky, ihriská, zástavky, cesty, čakárne u lekára, pôrodné sály, školy a školské dvory…  

Rodičia v Spišskej novej Vsi spisujú petíciu proti zrušeniu škôlky. Zdroj: Korzár Spiš, 9. apríl 2019

Naša kritickosť a nespokojnosť je dnes o to väčšia, že deti dnes plodia väčšinou páry po 30-ke, často 40-ke, čiže profesne etablovaní a skôr už zodpovedne konajúci ľudia, ktorí majú o to vyššie nároky na fungovanie sveta okolo seba. Vo svojich profesiách patria často už k tým najvýkonnejším, pretože už majú skúsenosti a stále ešte vládzu. Väčšina z nás nedostala nič zadarmo, naopak, museli sme od školy bojovať v prostredí, ktorému naši rodičia rozumeli len čiastočne. O to viac si dnes vážime voľný čas, ktorý môžeme stráviť podľa svojho uváženia a aj preto sme frustrovaní, ak veci okolo nás, ktoré by mali byť samozrejmosťou, nefungujú, alebo fungujú zle a oberajú nás o tony energie.

Mnohí sa pod ťarchou tej frustrácie začali aj aktívne verejne angažovať, ale väčšina sa ešte stále racionálne vyhýba angažovaniu v politike, prípadne si nevie predstaviť prerušenie svojej rozbehnutej profesionálnej kariéry v prospech neistej dráhy vo verejnej správe.

Faktom však je, že tu dnes máme mimoriadne silnú generáciu ľudí, ktorá vzhľadom na svoj vek a najmä schopnosti ťahá túto ekonomiku, ale už popri tom aj vychováva deti. A vychovávajú ich väčšinou tak, aby boli ešte lepší ako oni sami, ešte viac využívajúci potenciál seba samých a sveta okolo nich. Zároveň ale na plecia tejto generácie začína padať zodpovednosť za svojich rodičov, tej silnej povojnovej generácie, ktorá už má okolo 70 rokov a už začína potrebovať zaslúženú pomoc. A uprostred toho všetkého zisťujú, že zdanlivo samozrejmé veci nie sú dostupné, alebo za ne musia všade niečo doplácať. Čas, ďalšiu energiu aj financie. Aj to je dôvod nárastu dlhodobej frustrácie, ktorú si ventilujú rôznymi spôsobmi. Niektorí chvályhodne zakladaním občianskych iniciatív a neziskových organizácii, v ktorých sa snažia aspoň v konkrétnej téme alebo lokalite niečo pre zmenu pomerov urobiť. Ale verte mi, že to stojí človeka veľmi veľa síl a keď sa zmena aj tak nedostavuje, pocit frustrácie ešte viac narastá.

Ilustračné foto zo seriálu The Breeders (Rodičia) z dielne HBO.

Ospalé reakcie verejnej politiky

Čakali sme, že keď začnú pribúdať deti, zvýši to zákonite pozornosť verejnej politiky a nasmeruje masívnejšie investície štátu a samospráv práve do tejto oblasti. Veď čo je viac pre našu budúcnosť, ako nové generácie detí, no nie? Vyše dekády spoločnosť hundrala, že vymierame a keď sa to začne zlepšovať, žiadna adekvátna odozva... Za seba poviem, že nejakú zmenu badať, ale tá bohužiaľ vôbec nestačí na zvrátenie deficitu, ktorý sa tu za posledných 20 až 30 rokov nahromadil. Samosprávy začali reagovať skôr ako štátna správa, pretože sú problémom bližšie a majú intenzívnejší kontakt s ľuďmi. Zároveň však platí, že mnoho zo spomínaných kompetencií už medzitým oficiálne leží na ich pleciach, čiže nemali na výber. Ale stále je to slabé. A mešká to! Je veľmi pravdepodobné, že dnešná generácia detí a rodičov sa skutočnej zmeny ani nedočká. 

Veď skúsme si položiť tieto otázky:

  • Prečo dnes ženy rodia v podstate v tých istých podmienkach ako pred 50 rokmi?
  • Prečo už vymizli verejné jasle? 
  • Ako je možné, že pre deti miestnych obyvateľov často nie je dosť miest v škôlkach!?
  • Prečo je tak náročné dostať sa ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti?
  • Prečo naše deti chodia do škôl, ktoré sú v horšom stave ako keď sme tam chodili my?
  • Prečo kvôli bežným aktivitám musíme deti voziť po meste ako taxikári?
  • Prečo sa za všetko vlastne musí doplácať? Deti sú nadštandard?!
  • A ako je možné, že seriózne širšie politické diskusie sú tak zriedka o týchto problémoch alebo o tom, ako si táto krajina predstavuje svoju budúcnosť?

Mojim cieľom nie je niekoho konkrétneho za tento stav obviňovať. Lebo za tento stav je zodpovedná celá spoločnosť, ktorej zjavne vyše štvrť storočia nevadil úpadok prostredia a verejných služieb pre rodiny s deťmi. Som si celkom istý, že rodičom to vadilo, ale je zjavné, že ich potreby nikto nevnímal ako dostatočne dôležité. Neboli zrejme dosť hlasní a viditeľní.

Karanténa ako moment definitívneho vytriezvenia? Kiež by…

Karanténa súvisiaca s pandémiou koronavírusu bola tento rok, a bohužiaľ stále zostáva,  pre rodičov naozajstnou skúškou života. Mnohí ju popisujú ako peklo na zemi, iní ako zlý sen, ktorý sa nie a nie skončiť, mnohí sa pokúšajú na tento stav zvyknúť, lebo koniec sa zdá byť v nedohľadne. Ale možno sa aj v tomto ťažkom období, kedy prežívame už tretiu vlnu obmedzení pre nás a naše rodiny, dajú nájsť aj svetlé momenty. Niektorí si počas jarnej vlny pandémie pochvaľovali intenzívnejší čas strávený v kruhu rodiny (ten minulý čas preto, lebo aj tejto radosti sa mnohí už presýtili…), mnohí otvorene priznávajú pod tlakom každodenného kontaktu s pandémiou pozitívne zmeny svojho hodnotového rebríčka. Vo vzťahu k vyššie uvedenej dlhodobej realite Slovenska sa však zvýraznili mnohé chronické nedostatky – skostnatené školstvo nepripravené na potreby a výzvy 21. storočia, zdravotníctvo trápiace sa na hraniciach svojich možností, a nakoniec všadeprítomná neschopnosť prijímať konsenzuálne, prehľadné a zmysluplné opatrenia hľadiace aspoň trošku za horizont.

Čo však mňa ako rodiča počas tzv. druhej vlny pandémie zarazilo najviac, bol prístup nás ako krajiny k deťom, mládeži, a ich rodičom. Spôsob, akým sme sa vysporiadali s celým školstvom je symbolom našej absolútnej laxnosti pokiaľ ide o tému vzdelávania a investovania do našej vlastnej budúcnosti – teda do detí a mládeže. Vzdelávanie, šport, kultúru a umenie sme ako krajina obetovali s ľahkosťou, ktorá cynicky symbolizuje našu neschopnosť, a evidentne aj nezáujem, ich rozvíjať ako piliere našej spoločnej budúcnosti.  Venčenie psov malo prednosť pred prechádzkami detí na vzduchu, kiná, fitness centrá či krčmy boli prvoradejšie ako školy. Aj keď rodičia, učitelia, psychológovia a zodpovedný minister bijú na poplach a žiadajú znovu vrátiť čo najviac detí do školy, ako krajina to nevnímame ako prioritu ale len ako jeden z problémov vyžadujúcich riešenie.   

Zdroj obrázku: The Daily Mash. Rodič, ktorý stihol dieťa zaviesť na tréning…

“Nemému ani vlastná mater nerozumie”

Rok pandémie teda okrem nefunkčnosti, prípadne zanedbanosti, verejných systémov ukázal aj na to, že rodičov nikto nepovažuje za zvlášť podstatnú skupinu obyvateľstva, s ktorou by sa malo pri riadení vecí verejných debatovať. Rodičia si preto musia uvedomiť, že svoje potreby musia vedieť formulovať a komunikovať, ináč si ich nikto nevšimne, a o ich potrebách budú rozhodovať tí, ktorí ich starosti poznajú len sprostredkovane, alebo svoj záujem o ne len predstierajú. Musia využívať všetky legitímne nástroje tak, ako to robí súkromná sféra či iné spoločenské skupiny. Nie je normálne, aby napr. fitness tréneri či majitelia zvierat mali pri tvorbe pravidiel spoločnosti silnejší hlas ako rodičia s deťmi. Nástroje na to sú, ale treba ich využívať! Na školách máme školské rady či združenia rodičov, v obciach a mestách zastupiteľstvá. Využívame ich, zapájame sa do rozhodovania? Každý nech si odpovie sám. Sťažovať sa vie totiž každý, ale zapojiť sa do spolurozhodovania a niesť tak diel zodpovednosti už málokto. 

Rodičia potrebujú svoj hlas v našej spoločnosti a miesto pri stole, kde sa robia dôležité rozhodnutia a tvoria verejné politiky na všetkých úrovniach. Veľká vďaka preto patrí všetkým, ktorí sa angažujú a neúnavne bojujú za menšie či väčšie ciele v prospech rodín s deťmi na Slovensku. Vo svojej komunikácii však musíme byť jednotnejsí, konzistentnejší a argumentačne dostatočne silní. Aby sme o tom len nemudrovali, vytvorili sme platformu, ktorá by tomu mohla pomôcť – OZ Rodičia.sk. Zatiaľ sme len skupina nadšených rodičov, ktorí majú profesné skúsenosti mnohých oblastiach, od marketingu a komunikácie, cez ekonómiu a personalistiku, až po lobing či advokáciu. Naše rady sa postupne rozrastajú o množstvo šikovných ľudí ochotných pripojiť sa. Preto verím, že čoskoro vstúpime aktívne do celospoločenských debát a začneme byť súčasťou premeny našej spoločnosti zdola, čiže presne tak, ako to v demokracii má byť. Veríme, že aj vďaka nám bude spoločný hlas silnejší a neprehliadnuteľný a o príbehoch rodičov sa v spoločnosti bude hovoriť viac ako o infantilných počinoch našich presudoelít. 

Som presvedčený, že práve my rodičia vieme ponúknuť nielen kritiku, ale aj zaujímavé riešenia pre našu spoločnosť, ktorých realizácia nemusí byť často ani náročná. Bežne takéto riešenia prinášame pre firmy, úrady, či neziskové projekty v rámci našich zamestnaní. Tieto však chceme priniesť sami pre seba, pre komunity v našom okolí a celé Slovensko. Naša motivácia je tak úprimná, aká len môže byť, pretože na konci dňa nám ide o lepší svet pre naše deti. Čo urobíme alebo neurobíme dnes, sa nám cez naše deti vráti, či chceme, alebo nie.

Keď teda najbližšie uvidíte vystresovaného rodiča v obchode s telefónom na uchu, alebo v zápche s deťmi na zadných sedadlách, pozrite sa okolo seba a skúste sa zamyslieť, či vidíte krajinu, ktorej naozaj záleží na rodinách s deťmi a vytvára preto pre nich vyhovujúce podmienky na život…