Na konci školského roka sme na tlačovej konferencii predstavili v rámci nášho združenia výsledky celoslovenského prieskumu o tom, ako vplývala domáca izolácia detí počas pandémie na ich zdravie a ako verejnosť vníma v tomto smere význam pohybu a športu.
Pre mňa ako bývalého profesionálneho športovca, ktorý má za sebou aj niekoľko rokov práce s futbalovou mládežou nepriniesli tieto výsledky v podstate nič prekvapivé. Skôr som rád, že epidémia COVID19 ľuďom otvorila oči v tom, aký významný je pohyb pre zdravie detí a ako už dlhodobo v tejto oblasti zlyhávame.
Fyzicky upadáme a vôbec nám to nevadí
Množstvo elektronických zariadení a technológií, ktoré používame my a naše deti, radikálne mení náš život. Všetci vnímame, ako nám uľahčujú život a často ho aj rozširujú o nové dimenzie, ale menej sa zamýšľame nad súvisiacimi negatívami. Neadekvátne dlhý čas strávený na elektronických zariadeniach nás otupuje a zhoršuje koncentráciu. Čo je však najhoršie, ničí naše fyzické a duševné zdravie. O tom, aký negatívny vplyv má sedenie na chrbticu už vie asi každý. Je toho plný internet. Menej ľudí si už ale uvedomuje, aké vážne svalové nerovnováhy to v tele spôsobuje a ako to priamo súvisí s obezitou. Ak sú dospelí nezodpovední, je to ich vina, a s pomocou svojich lekárov či trénerov môžu svoj životný štýl zmeniť a s ním aj svoj zdravotný stav. Vážnejším problémom sú deti a mládež, ktoré si dôsledky svojho životného štýlu neuvedomujú. Tam je to preto úloha nás rodičov a inštitúcií, ktoré tu na to máme, od škôl a odborných organizácií až po trénerov v kluboch, nenahraditeľná.
Deti potrebujú slobodný pohyb
Aj bez pandémie sme všetci cítili, ako klesá množstvo pohybu detí. Pamätáme si totiž, koľko času sme trávili v uliciach a na ihriskách v detstve my. Dnes deti na ulici vidieť nie je a ak áno, skôr s mobilom v ruke ako s loptou. Je dobré, ako sa spoločnosť v tomto smere v posledných rokoch organizuje, ako pribúdajú krúžky, športové kluby a iné programy orientované na pohyb detí a mladých. Ale to, čo v skutočnosti našim deťom chýba najviac, sa nazýva neorganizovaná pohybová činnosť! Pohyb, kedy sa deti hrajú a hýbu prirodzene, vo svojej štvrti, v prírode, na ihrisku, ale najmä bez toho, aby ich niekto koordinoval a diktoval im, čo majú robiť. Nehovorím, že to už neexistuje, ale dramaticky to ubúda s meniacim sa životným štýlom. Obklopujú nás projekty, ako dať deti do pohybu, predstaviť im športové disciplíny, ale tieto paradoxne tiež prispievajú k potláčaniu prirodzeného pohybu! Deti a mládež potrebuje behať po ulici, preskakovať ploty, štverať sa na stromy a preliezky, hádzať si loptu, kopať do nej, chvíľu hrať hokej, potom volejbal, futbal, tenis, proste všetko. Len tak sa môžu všetranne a komplexne rozvíjať a to nielen fyzicky, ale aj duševne, pretože pohyb, šport a hry prinášajú množstvo emócií a vypätých situácií, ktoré sa musia naučiť zvládať. Alebo to aspoň skúšať.
Katastrofa menom dištančné vzdelávanie
V tomto smere vníma dištančné vzdelávanie ako najväčšie nešťastie. Už v normálnom režime máme na Slovensku len 2, slovom dve, hodiny telocviku týždenne, čo je podľa mňa šialene málo. Starí gréci v snahe o kalokagatiu tvrdili, že telesné a duševné cvičenia by mali byť v pomere 1:1. Na jeseň minulého roka sme sa všetci sťažovali, ako je naše školstvo nedostatočne pripravené na dištančné vzdelávanie. Možno so mnou mnohí nebudú súhlasiť, ale možno je to aj dobre. Ešte by sa to niekomu zapáčilo a trval by na postupnom permanentnom prechode na online vyučovanie. Viete si predstaviť telesnú výchovu online? To by malo vyzerať ako čo? Ako relácia Cvičme v rytme? Navyše, čo sa pohybu týka, vyučovanie z domu oberá deti aj to málo bežného pohybu, ktorý počas roka majú – cesta do školy, pohyb počas prestávok, tú chabú telesnú výchovu čo ešte majú, pohyb po škole na čerstvom vzduchu s kamarátmi. Čo je ale rovnako dôležité, čas v škole prináša aj zmenu prostredia, nadväzovanie a budovanie vzťahov, rozvíjanie komunikačných zručností, atď. To fakt sa niekomu môže zdať v poriadku, že dieťa celý deň nevytiahne päty z domu? Vyučovanie online z domu a potom zábava: sociálne siete, videohry, TV, tablet, mobil… V tomto smere bola, pevne verím, 2. vlna pandémie poučením, lebo dĺžka obdobia, kedy boli deti zavreté doma, bola neúnosná.
Počas minulého školského roka mi synovec, siedmak na ZŠ, opisoval vyučovanie: „Mal som 6 hodín, ale pohoda, pustil som si hudbu do sluchátok a celý čas som počúval hudbu…“. To fakt chceme z našich detí robotov z Matrixu? Väčšina krajín vo svete, aj keď prijímali epidemiologické opatrenia, nezatvárali školy. Aj keď nariadili “lockdown”, ich opatrenia mi prišli výrazne miernejšie ako naše, a čo bolo najpodstatnejšie, školy zatvárali minimálne. Dištančné vzdelávanie na základnej škole je podľa mňa úplne pomýlená idea. Je to podľa mňa to isté, ako by som chcel viesť futbalový tréning z domu s tým, že každý hráč by trénoval na svojom dvorčeku sledovaný online kamerou. Viete si to predstaviť? Ako by boli natrénované futbalové schopnosti v priestore, ako by vyzerala súhra tímu… čiže áno, v kritickej situácii je to vhodná náhrada za “živé” vyučovanie, ale musí to byť tak krátko, ako sa len dá.
Nechajme deti vonku, koľko sa dá
Deti majú za sebou rok a pol vzdelávania z domu, alebo v škole s rúškom na tvári. Pri pohľade na moju dcérku v škôlke s premočeným a požutým rúškom sme so ženou vždy krútili hlavou nad významom ich nosenia. Dnu aj vonku. Úprimne verím, že s týmto opatrením sa čo najskôr prestane a ak nie v triedach, tak aspoň na ihriskách v exteriéri.
Lebo ak by sa niekto pýtal na môj názor, pohotovo by som všetkým deťom a mladým odporúčal čo najviac pohybu na čerstvom vzduchu, menej sedenia, menej sa venovať elektronickým zariadeniam a viac sa hýbať, otužovať sa, stretávať sa a budovať tak svoje zdravie. Rodičom by som samozrejme odporúčal, aby deti v tomto podporovali, s tými mladšími trávili veľa času vonku a tých starších k tomu čo najviac motivovali.
A úlohou nás všetkých je zabezpečiť, že deti a mládež sa majú kde vonku stretávať, majú kde športovať a majú sa kde voľne pohybovať bez toho, aby im niekto dýchal na krk. Lebo ak nie, potom sa naozaj radšej budú zatvárať doma vo svojich izbách a bude im úplne jedno, či je pandémia alebo nie.
Pavol Sedlák
